Tiso, proces bez východiska

Autor: Patrik Kováč | 13.11.2014 o 13:43 | (upravené 13.11.2014 o 18:09) Karma článku: 4,42 | Prečítané:  812x

Krátka, poviedka o tom, čo stoji za úspechom alebo neúspechom prvého Slovenského prezidenta Jozefa Tisa. Založená na skutočných udalostiach. Ide o vymyslenú poviedku.

„Vstaňte!“ zahlásil jeden člen senátu. „Prichádza sudca.“

Písal sa rok 1947. Všade konečne vládol pokoj. Do rodín sa z vojny vracali muži, ženy prichádzali späť na pôdu, deti začali spávať bez plaču, spisovatelia spisovali knihy o zármutku a stratách napáchaných vojnou. Ale nie všade vládla spokojnosť. Medzi bežnými ľuďmi zrejme áno, ale medzi zriaďovateľmi štátu ani zďaleka. Stále tu vládol boj o moc, v tichosti a v pasívnom režime. Tak isto tomu bolo aj 15. apríla toho istého roku.

„Sadnite si,“ riekol sudca, „dnes sa tu stretávame kvôli obžalobe doktora Jozefa Tisa.“ Tiso tu ani nechcel sedieť a počúvať rozsudky, a vôbec im niečo hovoriť či vysvetľovať, oni by to aj tak nepochopili, ale musel.  Našla ho spojenecká polícia, ktorá ešte stále pátrala po všetkých aktérov druhej svetovej vojny. Hľadali hlavne utečencov z Nemecka, Talianska, Maďarska pre ich ťažký prečin spojený s genocídou. Tiso sa ukrýval niekde v Rakúsku, v nejakom kláštore. On sám bol katolíckym kňazom a hlavne prvým, a už aj bývalým slovenským prezidentom. „Prosím vás, zapisovateľka, zapíšte nasledovné,“ pokračoval sudca: „Doktor Jozef Tiso, bývalý slovenský prezident, je obžalovaný z prečinu vlastizrady a za jeho konanie je podaný návrch na jeho popravu, smrť obesením.“ V senáte sa ozývalo len rýchle klepanie stroja. Tiso v tichosti sedel a počúval. Vedel, že proti tomuto komunistickému národnému súdu Československa, paradoxne plný českých porotcov, neurobí nič. Nech povie čo chce, jeho slová nebudú brať do úvahy. Žalobca sa postavil a začal sa pýtať Tisa: „Pán Tiso, teraz sa vás budem pýtať otázky a vy mi na budete na ne odpovedať. Rozumeli ste mi?“

„Áno, rozumel som,“ odpovedal pokojne Tiso. „Ste si vedomý vašej vlastizrady?“

„Nie.“

„Boli ste v spojení s cudzím štátom, čím ste sa dopustili vlastizrady?“

„Áno bol, ale ja som nemal...“ Žalobca mu skočil do reči: „Prosím vás, ja som sa nepýtal na váš názor! Máte mi jednoducho odpovedať na otázku áno alebo nie!“

„Áno.“

„Takže ste si nakoniec boli vedomý vašej vlastizrady?!“ V miestnosti ostalo chvíľku ticho, ale nakoniec sa ozvalo „áno“ z úst Tisa. Bolo počuť v hlase jasné sklamanie.  „Vážený súd, chcem odovzdať tento dôkaz, ktorý nám poskytol Karol Sidor,“ pýšil sa žalobca. „V papieroch sú zapísane všetky úkony spáchane pánom Tisom za čias jeho prezidentovania. V nich tak isto pán Sidor žiada o zníženie trestu.“

„Ďakujem, dôkaz sa pripúšťa a ostatné námietky sa vyriešia po skončení tohto súdu.“  Tiso sa nachvíľku zahľadel na papiere a rozmýšľal, kde to meno už počul...

 

Karol Sidor, predseda vlády... Tiso tam vtedy stál pri ňom, keď ho vymenovali za predsedu vlády. A v tom istom momente Tiso bol odvolaný práve z toho postu. Vtedajší prezident ešte Československa Emil Hácha nechcel dopustiť, aby Tiso zjednotil Slovensko, aby vytvoril autonómny štát... Preto práve Karol Sidor. A to nebolo všetko. Postupne začali zvolávať české ozbrojené sily, aby obsadili na Slovensku administratívne budovy a dosadili si tam svojich vlastných ľudí. Ani vo sne nechceli dovoliť Hitlerovi a Tisovi, aby sa Slovensko odlúčilo. A česká vláda veľmi dobre vedela, prečo. Celý čas Slovensko len zneužívali. „Bratia, nebojte sa, my vám pomôžeme a vytvoríme spolu silnú krajinu dvoch národov.“ Boli to len samé rozprávky. Keby toto boli by Slováci vedeli, ostali by aj v tom Uhorsku. A oni budú práve Tisa trestať za vlastizradu, ako keby mal na výber! Jemu budú vyčítať postupy a úkony, ktoré musel urobiť pre Slovensko? Zhodiť vinu na niekoho, to oni potrebovali!

 

            „Práve som dostal telegraf od samého Hitlera.“ Sidor postával u prezidenta Háchu a netrpezlivo čakal na jeho reakciu. „Poď bližšie, sadni si a hovor, čo sa deje.“

„Chcel odo mňa, aby som vyhlásil Slovensko za samostatný štát.“

„Vieš predsa, ako sme sa dohodli! Za žiadnych okolností to nesmieme dopustiť.“

„Ja viem, ja som to odmietol, ale...“ zakoktal sa Sidor, „na Slovensku sa nám na odpor postavili študenti a aj Hlinková Garda na čele s Tisom!” Obaja ostali ticho pozerať sa na seba a rozmýšľali. V tom došiel ďalší telegraf...

 

            Tiso sedel u seba za stolom a čakal na ďalšie možné spôsoby, ako dostať Česko na lopatky a neprísť o  Slovenský štát. Hrozilo rozdelenie Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko a jediná cesta, ako tomu predísť, je vyhlásiť Slovensko za samostatné. Ale čo človek narobí, keď to česká vláda nedovolí. To, za čo sme tisíc rokov bojovali, bude preč, ak nie nastálo. Zazvonil telefón. „Áno? Počúvam, som samé ucho. Čo prosím? Hitler chce, aby sme urýchlene vyhlásili Slovensko za autonómny štát? Pošlite mu telegraf, že ja prijímam pozvanie a pošli to tak isto aj Prezidentovi!“

 

            „Čo tam píšu?“ nedočkavo sa pýtal prezident. „Je to od Jozefa Tisa, vraj prijal pozvanie od Hitlera.“ Sidor a Hácha vedeli, že už nič nezmôžu. Keby ho zastavili, zastavili by tým aj Hitlera, a potom by sa báli o svoje zvyšné územia. Stačilo obsadenie Sudetska, ďalšie straty nechceli dovoliť.  „No nič, odpovedzte mu, nech potom informuje, ako sa dohodli.“

„Áno, pán prezident.“

„Necháme to na Tisovi, nebudeme si my špiniť ruky.“

„Ako poviete, pán prezident.“ Sidor dopovedal a odišiel z prezidentovej kancelárie.

 

            Tiso bol už na letisku a nastupoval do súkromného lietadla z Nemecka. Samozrejme prišlo pre neho osobne Hitlerove súkromne lietadlo. Letel priamo do Berlína, kde ho už čakali SS jednotky. Celú cestu bolo úplne ticho, to napätie by sa dalo aj krájať.  Tiso tam išiel iba kvôli jednému: vydobyť si samostatné Slovensko. Nechcel pripustiť jeho rozdelenie. Bola to zrejme posledná šanca. Všetko bolo pripravené na rýchlo. Hitler prijal Tisa u seba vo svojej kancelárii. Nepustil ho ani k slovu. Nakoniec si podali ruky a Tiso odišiel. Šiel okamžite volať Háchovi...

 

            Hácha bol ešte stále u seba v kancelárii. Čakal na akýkoľvek kontakt od Tisa. V tom zazvonil telefón. „Prosím?“

„Dobrý večer, pán prezident, volám priamo z Berlína.“

„To ste vy, pán Tiso?“

„Áno, veci sa majú takto, pokiaľ do zajtra nevyhlásime Slovensko za samostatný štát, rozdelia nás na medzi Poľsko a Maďarsko.“

„Rozumiem. Čo navrhujete?“

„Nechcem  vyhlásenie spraviť telefonicky, preto navrhujem usporiadať snem.“

„Okej, pán Tiso, vyhlásim snem na zajtra a vy zreferujete rokovanie s Hitlerom.“

„Áno, pán prezident.“ Hácha zlostne zložil telefón. Chvíľku ostal len tak sedieť a potom si zavolal sekretárku. „Poinformujte každého o zajtrajšom súrnom zasadnutí v sneme.“ Sekretárka kývla hlavou a okamžite bežala k telefónu.

 

            Tiso tentokrát cestoval autom. Nešiel na Slovensko, ale rovno do Prahy... Lietadlo aj tak nebolo dostupné, potrebovali ho na iný účel. Po príchode rovno zamieril do snemovne, kde ho už čakali. V živote nebolo v rokovacej sále tak ticho ako teraz. Všetci sa chveli strachom. Báli sa požiadaviek Hitlera. Tiso vstúpil do sály, všetci na neho upriamene pozerali. Bolo mu jasné, čo sa od neho teraz očakáva. Predstúpil k mikrofónu a začal referovať celý priebeh rokovania s Hitlerom. Po dokončení prejavu sa ozval prezident: „Myslím si, že hlasovanie je zbytočné. Máme tu ďalší diktát, tentokrát od Hitlera. Nič sa nedá robiť, buď zanikne celé Československo alebo budeme dúfať v nádej, že Hitler prehrá vojnu, a potom opäť zjednotíme Česko a Slovensko.“ Nikto nič v sále nenamietal. Len Tiso sa v tichosti tešil. Slovensko konečne dosiahne svoj vytúžený cieľ. To však netušil, čo ho čaká a k čomu bude nútený urobiť. Poslanci sa všetci postavili a ako náznak o prijatí Slovenskej autonómie začali spievať hymnu Slovenského štátu:

 

Hej, Slováci, ešte naša
slovenská reč žije,
dokiaľ naše verné srdce
za náš národ bije.

 

Žije, žije, duch slovenský,
bude žiť naveky,
Hrom a peklo, márne vaše
proti nám sú vzteky!

 

Potom sa poslanci rozišli späť domov. Veľa iných možností im neostalo. Na druhý deň po vyhlásení sa Tiso stal predsedom Strany HSĽS, Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a neskôr sa stal prezidentom Slovenského štátu. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Tiso si vládol v prvom slovenskom štáte ako diktátor a nemusel sa obávať žiadnych kampaní či volieb. Je pravda, že Tiso bol kontrolovaný Nemcami a nemohol si moc vyskakovať alebo  hlavne protirečiť, ale pocit vládnutia aj tak neochabol. No maďarským politikom sa to nepáčilo. Zasypávali Hitlera rôznymi požiadavkami, ktoré smerovali iba k jednému: „Dajte nám Slovensko!“ Tiso si bol vedomý tohto problému. Nemal inú možnosť, jedine sa k Hitlerovi priblížiť bližšie. Nie fyzicky, ale idealizovať Slovenský štát podľa nemeckého. Chcel vytvoriť unikátny štát spomedzi všetkých a to tým, že bude presnou kópiou Nemecka. Prv to boli obyčajné vojenské akty, export potrebných surovín či produktov do Nemeckej ríše, či sprístupnenie nemeckého vojska zotrvávať na slovenskom území. Ale čím viac maďarská garda tlačila na Hitlera,  tak tým viac aj Tiso nechával “zotročovať“ Slovensko.  Tak ako Hitler aj Tiso vydal nový zákon o protižidovskej rasy. Začalo takzvané prenasledovanie židov. Židia postupne prichádzali o majetky, o právo študovať, právo stretávať sa, mimo domu sa mohli pohybovať iba do 9-tej hodine večer... Postupne prichádzli o všetky ľudské práva až nakoniec boli transportovaní do koncentračných táborov, kde boli odsúdení k večnej práci. Tiso nemohol nič iné robiť, len tancovať tak, ako Nemci pískajú. Dokonca ako prezident využil svoju právomoc a udelil prezidentskú výnimku tisícke židom. Na viac sa nezmohol, aj prezident či despota má svoje limity v moci. Vojna sa dostávala čoraz hlbšie a hlbšie do bojov ideológie. Zapájali sa ďalšie nové krajiny. Všetko nabralo na obrátkach, a ani Slovensko nezameškávalo. Ako sa vojna postupne rozvíjala do širšieho okolia, Slovenský štát strácal význam a stal sa obyčajným nástrojom Nemecka. Lenže obyvatelia Slovenska nenechali na seba dlho čakať. Už po prvom transporte okolo šesťdesiattisíc židov z Popradu  nastali nepokoje. Ľudia sa začali búriť a pomáhať slovenským židom. Ukrývali ich rôzne: do pivníc, do šopy, do lesa, všade, kde mali aspoň malú šancu, že ich nenájdu. Riskovali tak aj samotní ľudia. Hrali o svoj život proti štátu. Vypuklo Slovenské národne povstanie. Partizáni sa spojili s ruskou Červenou armádou, schovávali sa v lese a čakali na vhodný moment. Na kľúčový moment, ktorý nakoniec rozhodol o budúcnosti Jozefa Tisa. Nemci obsadili celé Slovensko a spolu s Tisom potlačili národne povstanie. Už vtedy Nemci veľmi dobre vedeli, že vojnu prehrajú. Ešte využili svoje postavenie na Slovensku a rýchlo  uskutočnili ďalší transport židov zo Slovenska. Slovenskí občania za všetko vinili Tisa. Na začiatku vojny ho oslavovali, na konci vojny utekal zo Slovenska nenávidený. Nikto sa nezamyslel nad tým, že keby nie jeho, Slovensko by už dávno bolo súčasťou Maďarska a osud Slovenska by ostal navždy ukončený a uzavretý. Nemci boli vytlačení spojeneckou armádou a Slovensko oslobodené vďaka ruskej Červenej armády. Všetci predstavitelia nacistickej ideológie boli predvedení pred súd a súdení za tie najhoršie spáchane činy - za násilné ukončenie ľudských životov. Tiso už vedel, čo ho čaká, preto utiekol do Rakúska, kde ho našla americká armáda a poslala do novozriadeného Československa pred súd...

 

„Týmto sa uznáva za vinného a odsudzuje sa na trest smrti obesením!“ zneli posledné slová sudcu. Tiso s vyklepanými rukami sedel za stolom a čakal, kedy ho príde polícia odprevadiť do cely, kde zotrvá do dňa popravy. Sedel v tmavom kúte cely a modlil sa k bohu za odpustenie. „Panebože odpusť mi, za moje hriechy, ktoré som počas nátlaku vykonal. Ale nemal som na výber...“ z cely sa ozval plač sprevádzaný strachom zo smrti. Na druhý deň bolo všetko pripravené. Jeho poprava sa konala za zatvorenými dverami. Tiso stál na prepadajúcom sa pódiu. Zozadu sa k nemu blížil kat, ktorý mu chcel dať na hlavu čierne vrece, aby mu nebolo vidieť do tváre, keď ho obesia. No skôr, než mu nasadili slučku okolo krku, povedal posledné slová pred smrťou: „V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a za národ - vždy, všade a v každom ohľade!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?